Na Slovensku je karikaturistov veľmi málo. A jeden autor kreslených komentárov (ak som správne pochopil, Shooty nemá rád označenie karikaturista). Kreslený vtip tu nemá dobrú tradíciu. Pritom za vlády Komančov blahej pamäti bolo zrejme veľmi jednoduché dostať sa do problémov práve obyčajnou kresbou. Zoznam toho, čo sa nesmelo kresliť, by potešil srdce nejedného rebela, alebo masochistu. Generácie pred nami mohli kresliť sovietskych vojakov a Krupskú, červené ohlodané hviezdy a Brežňevovo obočie. Samozrejme, mohli to robiť len krátko a najčastejšie asi krvou z vlastného nosa na stenu cely. Mimochodom, v postkomančských krajinách existujú silné skupiny kresliarov. V Rumunsku, Poľsku, aj inde. Mnohí si vypestovali schopnosť zahaliť satiru do hávu univerzálnosti a nadčasovosti. Bol to asi taký pud sebazáchovy. A potom sú aj silné skupiny autorov, presadzujúci špecifický humor s výnimočným účinkom. Pôsobí totiž ako spoľahlivý odpudzovač akéhokoľvek smiechu.
Nedávno som vo veselých a hravých správach v niektorej komerčnej televízii zaregistroval správu, že Danglár ilustroval príručku ministerstva školstva, určenú učiteľom. A hlavne, že niektorých kresby pobúrili a urazili, pretože znevážili učiteľskú prácu. Čiže žiadna fatva alebo tak, iba znechutenie a možno frustrácia. Úplne seriózne hovorím, že tomu hlasu, ktorý zaplakal nad kresbami, rozumiem. Je to kvôli kontextu. Akýkoľvek náznak humoru v tlačovine, ktorý vyprodukuje súčasné ministerstvo školstva, musí nutne pôsobiť smutne a iritujúco. Hoci tie kresby, ktoré som videl na obrazovke, sa mi zdali mimoriadne kvalitné a vtipné. Boli to také ilustrácie, hádam priateľsky ironické a úsmevné, žiadne ohmatávanie detí, trestanie otvoreným krídlom tabule a tak.
Fakt, že niekoho nevinné kresby nahnevajú, je znakom niečoho iného. Blbej nálady, povedal by som.
A skutočnošt, že niekoho môže vytočiť kresba, je chleba s maslom pre kresliarov.
Danglár a Shooty sú na rane. Shooty, z môjho pohľadu, ešte viac, jeho vtipy akoby pochádzali z inej tradície. Každý autor politických vtipov mu môže závidieť. Podarilo sa mu vytočiť priamo Najvyššieho Ochrancu Sociálnej a Právnej Istoty. Čo môže byť pre autora tohto typu lepšie, ako to, že na jeho kresby reagujú politici a diskutuje sa o nich s vážnym ksichtom?
Uvedomujem si, že s angažovaným vtipom je problém. Záleží totiž na svetonázore autora, do čoho zatne. To znamená, že môže nemilosrdne nastaviť zrkadlo západnému imperializmu, maďarskej iredente, alebo svetovému sprisahaniu „Corpus delicti ave caesarus templarensis“ (musí to byť akože latinsky, Židia sú prefíkaní, nezabúdajte. A musia tam byť Templári, na to pozor!). A čuduj sa svete, nie je to nijakovsky vtipné. Mám dojem, že angažovaný a politický vtip vlastne nie je vtipom, je to postoj. A mám aj dojem, že bude čoraz ľahšie jednoduchou kresbou podpichnúť celé skupiny ľudí. A áno, na Slovensku! V krajine, kde bola dlho nuda. Nie je to pre kresliarov politickej satiry skvelá správa?
Problém je aj s kontroverzným vtipom. Navážať sa dá do kohokoľvek. Do katolíkov, napríklad. Viem si predstaviť vtip, ktorý by zrýchll krvný obeh katolíkom na celom svete, ale nedokážem ho nakresliť. Do moslimov sa uź neoplatí zadrapovať, je to až príliž jednoduché. Existuje zoznam politicky nekorektných tém (dúfam, že nepísaný), ak má niekto ambíciu stať sa rýchlo slávnym, rád sa často sťahuje a nemá rodinu, stačí si vybrať.
V našej krajine sú celé zástupy ľudí, ktorí sa berú veĺmi vážne. Máme krásnu a zahambujúcu históriu. Je tu Jánošík a teraz aj Svätopluk. Máme menšiny a vysoké školy.
A vôbec. Sme šťastná krajina. Tu je skoro všetko kontroverzné. Takí Holanďania, alebo Dáni, oni si kreslia čo chcú a ako chcú a asi nikoho to ani troška nevytočí. Tu sa stále niekto nad niečim rozčuľuje, nadáva, pľuje, hajluje, preskakuje vatry, bije ženy a chlasce. No nie je to zasľubená krajina humoristov vo všeobecnosti? A masochistov, prirodzene.
