Svet podľa Padrina

Autor: Martin Pollák | 15.9.2019 o 19:55 | (upravené 18.9.2019 o 12:21) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  181x

V slávnej knihe Maria Puza opisuje Michael Corleone myšlienkový svet svojho otca, ktorého ľudia z úcty volajú „Padrino“. Je pre nich krstným otcom, možno preto, že priateľstvom s ním sa čomusi zasvätili – akoby sa narodili znova.

Zdá sa mi užitočné parafrázovať onen opis, najmä dnes, keď romantika a drsné čaro tej mafie z literatúry vybledlo, a my sami sme dávno vytriezveli pohľadom na tú „našu vec.“

Michael vraví v knihe o šéfovi mafie približne toto:

„Máš nesprávnu predstavu o mojom otcovi... Moj otec je obchodník, ktorý sa snaží zaopatriť svoju manželku a deti a tých priateľov, ktorých by mohol v čase núdze potrebovať. Neuznáva pravidlá spoločnosti v ktorej žijeme, pretože tieto pravidlá ho odsúdili k životu, nedôstojneho pre človeka, ako je on... Odmieta žiť podľa pravidiel, ktoré určili iní. Jeho cieľom je získať moc, pretože spoločnosť tých, ktorí nemajú moc, v skutočnosti nechráni.“

Nehovorí to spisovateľ, ale postava, ktorú stvoril a ktorá to takto musí povedať. Veď aké neprirodzené by bolo, ak by budúci cappo di tutti capi svoju snúbenicu ohúril nezaobalenou pravdou: „Kradneme cudzí tovar a podvádzame pri štátnych zákazkách. Nechávame si platiť za ochranu od podnikateľov, načierno platíme politické strany a bez milosti dávame zavraždiť svojich konkurentov a ľudí, ktorí chcú proti nám svedčiť.“ Takto bez romantiky a tajomnosti by to nepovedal ani ako muž milovanej žene, nieto ešte ako korunný princ americko-talianskej mafie.

A romantika a tajomnosť, vylepšovanie vlastného obrazu, to všetko je typické aj pre mňa a pre vás. Nehovoríme: „Súložil som prvú ligu“, ale „Hľadal som lásku“, nehovoríme „Oklamal som priateľa“, ale „Povedal som milosrdnú lož.“ A keďže sa zvykneme dívať na seba do zrkadla s pocitom lásky a dojatia (ja rozhodne), je takmer celkom isté, že jedného dňa ktosi o týchto časoch a jej krstných otcoch bude tiež písať s nostalgiou a čitatelia mafiánskeho žánru budú hovoriť: „Vtedy okolo roku 2020 to bolo na Slovensku drsné, ale také vzrušujúce!“

Vznikne dychberúci film, kde budúci slovenský Joe Pesci brilantne zahrá Kočnera a našich vnukov vtlačí do sedadla scéna, kde tento tesár pomerov bude hobľovať tajomnú postavu Hranola. Spevy a piesne o zbojníkoch úctivo zmĺknu, keď ich prekričia ódy na geniálnych zlodejov v oblekoch.

Možno tá budúcnosť nie je nijako vzdialená. Veď čosi v tej výpovedi Michaela Corleona znie povedome – na Slovensku sa to takto vraví: „Mám právo si vziať to a tamto a mám právo hento tvrdiť, mám právo zaútočiť a presadiť sa za každú cenu, lebo sa musím postarať sám o seba. Lebo systém tak proste funguje.“

Ibaže romantické prikrášľovanie nie je výsadou iba tých, ktorí si zaslúžia trest. Napríklad ja si tu prečisťujem hrdlo, aby som si mohol navliecť tričko s nápisom „Pozor! Slušný!“ Text samotný ma vedie k vyústeniu, v ktorom by bolo tak lákavé a príjemné napísať, že prišiel čas na morálne očistenie spoločnosti. Mohol by som v novom tričku zasadnúť do hľadiska bezúhonných a z prvého radu pobavene sledovať verejnú popravu.

Ibaže akosi cítim, že pranierovanie a trestanie z pozície „pravdy a lásky“ je v blízkom príbuzenstve s porušovaním zákona z pozície „krivdy a vzbury proti systému“.

Možno chladná, romantiky zbavená vymožiteľnosť práva je to, čo tejto krajine môže ako jediné prospieť. Nech sa proste postupuje prísne podľa zákona, ktorý je výsledkom dlhej a bolestivej spoločenskej dohody a konsenzu, ok? Ak inštitúcie, ktoré majú zabezpečiť spravodlivosť, zlyhajú aj teraz, prikrčené bruchaté postavy, ale aj postavy klamárskych vodcov sa vystrú a ponaťahujú na svetle novej doby a s neuhasiteľným apetítom sa zahryznú do koláča moci.

A zabehne nám všetkým.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?