„Správkaři“

Autor: Martin Pollák | 18.9.2019 o 12:20 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  50x

Keď sa Jerome Klapka Jerome zamyslel nad ľuďmi, čo radi opravujú bicykle, vystihol o ľudskej povahe ďaleko viac. Ako to už u humoristov býva.

Ak náhodou nepoznáte knižkyTři muži ve člunu a na toulkách (Three on a boat and a bummel) jednak je mi vás ľúto, a jednak vám stručne osviežim pamäť. 

V jednej z kapitol, predtým, než sa hrdinovia vydajú na cyklotúru po Čiernom lese, nám Jerome vysvetľuje, prečo nemá rád "správkaře" (budem používať ten český výraz, lebo tak). 

Kto sú "správkaři"? Sú to ľudia, ktorým zaklokotá krv pri pohľade na pokazený (alebo jemne poškodený) bicykel, a vrhnú sa naň so sadou kľúčov a víťazoslávnym výkrikom na perách. Neopravujú iba bicykle, ktoré to potrebujú, ale aj také, na ktorých sa dá bez problémov jazdiť. 

Humorista tú tému vyzvŕtal v zábavnom tanci zo všetkých strán a vždy, keď som si o "správkařovi" čítal, dokázal som si ho predstaviť celkom plasticky.

Pretože presne také typy ľudí stretávam celý život. A tiež preto, že sám som často taký. DNA "správkaře" si roztopašne poskakuje aj v mojej krvi (alebo čo to tá DNA vlastne robí). Ide o to, že sú ľudia, čo sa radi bicyklujú a potom sú takí, čo radi opravujú a vylepšujú, ale nikdy v skutočnosti na dvojkolesového mustanga nevysadnú. 

A určite ste už pochopili, že tu vôbec nejde o bicykle, ani o vášeň pre kutilstvo. 

Robíme to neustále, ja aj vy. Namiesto toho, aby sme jednoducho niečo realizovali, nájdeme si o tom veeeeľmi veľa informácií a prečítame si recenzie a osemsto tridsaťdva dôvodov, prečo "sa to nemá robiť takto" a rovnaký počet argumentov, prečo "sa to má robiť práve tak." Necvičíme, ale o cvičení vieme všetko podstatné. Nefotíme, ale dokážeme hodiny vravieť o fotoaparátoch a clonách a všetkých technických detailoch. Nevaríme, ale zbierame recepty, až z nich máme utešenú kôpku, ktorá vypadáva zo skrine. Meškáme s prácou, lebo nie je dokonalá. Značíme si nápady na zábavné veci a nosíme ich v hlave ako v batohu z hrubého plátna. Vravíme si, vy a ja: "Jedného dňa, zajtra, v nedeľu večer, vtedy sa do toho pustím, bude to skvelé. Dnes ešte nie, ešte to a tamto treba vylepšiť a zistiť, prečo sa to nedá."

Okolo nás šliapu ľudia do pedálov, a my im závidíme úsmev na perách, pretože náš bicykel leží v prachu, zohavený na nepoznanie. Kým sme sa vŕtali v prehadzovačke a kolenačky hľadali v tráve guličkové ložiská, nevšimli sme si, že iba pred chvíľou mali  tváre skrútené od námahy, lebo naozaj vysadnúť a a začať jazdu nie je ľahké.

A na konci dňa, keď si triedime uťahovacie kľúče podľa veľkosti, a dlaňou rozotierame špinu po upotenom čele, vtedy, hlboko v srdci, veľmi dobre vieme, čo je ľahké a bez námahy. 

Byť "správkařem".

 
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?