Autor sa vo svojom texte o kreslenom vtipe snaží poradiť všetkým nám, Salierim zábavných ilustrácií, ktorí sa v pote tváre snažíme bielu plochu oživiť veselou čmáranicou. Svoj článok rozdelil do desiatich krátkych sekcií, a ja ich tu nebudem prepisovať – ak radi tvoríte kreslené žarty, preslabikujte si ho, alebo poproste niekoho dospelého, aby vám to prečítal. Iba prelakujem jeho drsný povrch zmesou láskavých viet a informácií, skôr, než sa vám z neho zadrú pod kožu triesky.
Tón článku udáva tento odstavec:
„Když se teď dívám na internet, mám pocit, že vtipy dneska kreslí kdekdo. Nad mnoha z nich však prožívám spíše pocity trapnosti než pobavení. Jakoby se dotyčný autor vůbec neobtěžoval si o kreslení vtipů něco nastudovat, poučit se, jak kreslí ti nejlepší, a vzít si z nich příklad...četba to bude užitečná i pro diváky/čtenáře. Jednak uvidí, co všechno stojí za dobrým kresleným vtipem, a pak třebapoučení tímto článkem nebudou už lajkovat každý nesmysl, který na Facebooku najdou…“
Je to mrzutý povzdych remeselníka nad nedopečenými učeníkmi tejto upotenej doby.Chápem rozčarovanie nestorov kresleného vtipu, ktorí si odreli svou ceruzu nad kusom kartónu na kosť. Napriek tomu si myslím, že vtipy má kresliť kdekto a o tom, čo je smiešne, sa rozhodnú ľudia sami.
Všetko prešlo zmenami a často aj degradáciou – kam zmizli majstri svojich remesiel z dávnych čias? Kde sú tie starostlivo zhotovené kusy nábytku, pozorne ošetrené kožené podošvy, majstrovsky presnou rukou tepané nástroje? Je to čosi, čo sa generácie po kataklizme (čo sa na nás valí) budú znova učiť. Nechajme to. Je to márny a neustále sa opakujúci vzlyk nad čarom zlatých čias, ktoré nikdy nie sú práve teraz, ale výhradne v minulosti.
Veď kreslený vtip je rovnako moderný a pokleslý, ako klasický. Za čarbanicu, čo Kopčom naskicoval zamasteným uhlíkom na stenu jaskyne, možno dostal mamutím klom poza uši, dnes ale nad jeho kresbou zatajujeme dych a spolu s Picassom vravíme: „Po Altamire je všetko už len dekadencia.“ (Je možné, že to v skutočnosti nepovedal, ale to je teraz jedno).
Ľudí, čo kreslia, aby iných rozosmiali, nie je nikdy dosť. Niektorí získajú uznanie na facebooku, iní v prestížnych súťažiach. A mnohí nezískajú vôbec nič, iba radosť z kreslenia a tvorby a to je často viac, než sa na prvý pohľad zdá.
Okrem toho, ja som na Slovensku a v Čechách neobjavil dobroprajnú komunitu kresliarov vtipov, ktorej členovia by si pomáhali a povzbudzovali sa navzájom. Preto je skvelé, že od 9gagu po deviantart, toonpool a sociálne siete môže ísť s kožou na trh a prípadne si ju aj odrieť.
Ak chcete vidieť famózne kreslené vtipy, a prípadne sa skúsiť súťažne zapojiť do komunity nerdov, čo počúvajú na oslovenie „Cartoonist“, navštívte Irancartoon.
Iný citát článku: “Třeba se to na první pohled nezdá, ale i při kreslení jednoduchých panáčků je dobré zvládat klasickou kresbu.“
To, že za kresbou Asterixa a umením Disneyho animátorov je perfektne zvládnutá klasická kresba, som na začiatku svojej cesty vôbec netušil. Keď som na to prišiel, takmer som poklesol na duchu.
Potom som však objavil Loomisove rady ohľadom kreslenia, ktorá dáva nádej aj netalentovaným, ale nepochopiteľne nadšeným. Mám dojem, že nové vydanie Fun With A Pencil: How Everybody Can Easily Learn to Draw (1939) sa nedá zohnať, ale tak vygúgliť meno „Andrew Loomis“ asi nie je tak ťažké. A jestvuje mnoho tutoriálov na internete. A, s prepáčením, kníh. Alebo Youtube kanál tohto pána Jazzu je dobrý štart, chlapec radí so zápalom (a nie je to zápal pľúc).
„Sleduj ty nejlepší v oboru. Studuj každou jejich kresbu do nejmenšího detailu, ať víš, jak na to.“
Je pravda, že vďaka internetu sa dá nájsť obrovské množstvo kresliarov, ktorí sú skvelí, inšpirácia je všade. Nie je to ale tak jednoduché, ako by sa mohlo zdať. Ak začnete komikoplédiou Lambiek, z množstva štýlov a ciest sa vám zatočí hlava.
Predsa len začnite čerpať tam, kde drieme onen obrázok, ktorý vám vtedy, pradávno vyrazil dych. Sedeli ste v kresle vo svojich pančuškách, trocha ešte mokrých v rozkroku po rannej nehode a smiali ste sa smiechom človeka, čo to celé pochopil. Nenechajte udusiť svoju radosť utvrdzovaním sa v tom, prečo nie ste dosť dobrí. Kreslite a majte z toho pôžitok.
„Nejvíc se o práci karikaturistů dozvíš z rozhovorů s nimi.“
Svojho času (hádam dvanásť rokov dozadu) som oslovil a hľadal kresliarov, od ktorých by sa dalo všeličo naučiť. Mal som ambíciu prezentovať ich a robiť s nimi rozhovory. Väčšinou so mnou komunikovali zahraniční tvorcovia, tu doma som nadviazal iba zopár dialógov. Veľmi milý bol Pavel Jakubec, zručný remeselník, je mi ľúto, že už nie je medzi nami. Kdesi mám ešte odložené interview s úžasným Deanom Yeaglom, Joeom Bluhmom, Johnom Robertsom a snáď aj inými.
Neviem, či sa z rozhovorov s majstrom obuvníkom dá dozvedieť, ako sa zhotovujú kvalitné čižmy. Ale skúsiť sa to môže.
„Tohle je kruté, ale musí to být: Většinu vtipů, které jsi vymyslel, už dávno před tebou nakreslil někdo jiný.“
„Nemožno povedať ani napísať nič, čo už nebolo povedané alebo napísané,“ povedal vraj Publius Terentius Afer. A tak sa na neho často aj dívali. A viete čo? Najviac lajkov získal počas renesancie. A viete, čo z toho vyplýva? Absolútne nič.
Ak máte svojho obľúbeného kresliara vtipov, napíšte o ňom do komentára pod článkom!
